Zamyslenie o zamestnávateľoch v dnešnej dobe

Autor: Lenka Egerváry | 10.2.2016 o 9:30 | Karma článku: 6,25 | Prečítané:  730x

Takmer všetci sme sa za svoj pracovný život aspoň raz stretli so šéfom- idiotom, no len málokto si uvedomí, že aj šéf- idiot nám môže v živote významne pomôcť.

 Už ako dieťa som vnímala aký majú zlí zamestnávatelia vplyv na psychiku človeka. Nie žeby ma niekto v útlom veku nútil pracovať, to vonkoncom nie, videla som to však na svojej mame. Domov chodila nervózna a nebola s ňou žiadna reč. 

Kým bola na materskej dovolenke s mojou mladšou sestrou, banka, v ktorej dlhé roky pracovala skrachovala a ona sa nemala kam vrátiť. Začalo zdĺhavé hľadanie roboty, nekonečné pohovory a odmietnutia, až napokon ju prijali ako obchodného zástupcu do nemenovanej firmy. Mama sa tešila, veď konečne po vyše troch rokoch môže nastúpiť do práce.  Jej radosť však netrvala dlho. Po mesiaci dostala výpoveď. Vraj šéfke nepovedala, že má deti. Ako desať ročnej mi ešte nenapadlo, že je to diskriminácia a takéto počínanie je vlastne protizákonné a neetické. Jediné čo mi v tú dobu blislo hlavou, keď som mamu videla zúfalú z toho, že čo ak naozaj zabudla pri príjimacom pohovore spomenúť deti, bol fakt, že deň pred maminým oficiálnym prijatím do práce sme ja aj s mojou mladšou sestrou sprevádzali mamu do šéfkinej kancelárie na podpísanie posledných papierov. Tá sa pri tom hompáľala z nohy na nohu a krivým pohľadom na nás hľadela cez úzke okuliare. Pre nás so sestrou vyzerala ako ježibaba z rozprávky, ale to sme nahlas povedať nesmeli, veď to bola mamina nadriadená. 

„To sú vaše deti?“ opýtala sa mamy. Mama s úsmevom prikývla.

„Vôbec sa na seba nepodobajú!“  Pritisla si okuliare k očiam a ešte raz nám venovala krivý pohľad. Odvtedy pre mňa ostala tou zlou ježibabou, na ktorú si občas spomeniem i dnes.

Po tomto nasledoval šéf, ktorý mame nepredĺžil zmluvu bez udania dôvodu. Neskôr sa k nej dostalo, že šéf sa bál o svoje miesto. Vraj mala mama najlepšie výsledky z firmy, tiež mala vysokoškolské vzdelanie a čo jej celkom slušne hralo do kariet bolo aj to, že ovládala angličtinu a mohla komunikovať aj s nadriadenými v zahraničí.

No a po druhom šoku prišlo neustále psychické vydieranie od šéfa číslo tri. Vraj vyštudovaného psychológa. Nálada sa mu menila každý deň a podľa nej aj jeho postoj k zamestnancom. Mamu a jej kolegov vyhadzoval dvakrát týždenne v pravidelných intervaloch. Nemusela som byť ani vyštudovaný  psychológ ani matematik, aby som si vedela vyrátať kam to všetko speje. V tej dobe mama vždy vravievala, že na Slovensku je to tak a aj to ma napokon presvedčilo odísť do zahraničia.

Nad týmito udalosťami z minulosti ma prinútilo premýšľať moje dnešné rozhorčenie nad terajším šéfom. Po pol roku krvopotného makania prišla moja vytúžená dovolenka. Nešla som do žiadnych exotických krajín, ale domov na Slovensko. Počas dovolenky som dostala email, aby som láskavo vysvetlila, prečo som si nevyzdvihla nové podklady do práce. Vraj sa od prvého februára mení systém. Mohla som ja vysvetlovať, že som bola na dovolenke tisíce míľ ďaleko a nemohla som si doletieť vyzdvihnúť nové podklady. V šoku som však ostala až po tom keď mi prišiel email od šéfa, aby som prišla do jeho kancelárie, aby toto moje opovážlivé počínanie so mnou prediskutoval. Skončilo to zápisom v mojom spise. Ako keby vedel, že mám pohovor na lepšiu pozíciu v tej istej firme a tento zápis mi vôbec nepomôže. Cítila som sa ako v Kocúrkove. Chvíľu som si poplakala a potom som sa z chuti začala smiať. 

Nie, nie som rozhorčená, vlastne ďakujem svojmu šéfovi, že mi pomohol uvedomiť si, že táto práca nie je to, čo chcem robiť a, že by som sa mala vrátiť k tomu čo som kedysi  tak veľmi milovala- k písaniu.

V minulosti ma k tomu nakopla moja bývalá šéfka. Kedysi som brigádovala v malom obchodíku s odevmi, ktorý vlastnili Vietnamci. Na tú dobu som si zarobila celkom slušne a popri štúdiu mi to absolútne vyhovovalo. V jeden deň keď šéfka otvárala železnú bránu obchodu, šaty zavesené v jej blízkosti padli do koľajničky pod ňu. Hneď ako som si to všimla bežala som ich vziať, no ona potiahla bránu a bolo po šatách. Keď videla ako držím tie roztrhané šaty v rukách hneď sa do mňa pustila. Nenechala si vysvetliť, že to bola ona sama, ktorá svojou neopatrnosťou zapríčinila túto škodu. Vyhodila ma na mieste s poznámkou: „Ty robiť hlavou, nie rukami!“

Vtedy som plakala a lamentovala aká nespravodlivosť, ale nakoplo ma to ísť za svojím snom. O dva týždne neskôr som sedela v redakcii nemenovaného denníka a užívala si prácu novinárky. Vtedy som si uvedomila, že aj zlý šéf môže byť istým spôsobom dobrým šéfom.

Týmto sa Vám, milí zlí šéfovia chcem poďakovať, že Ste mi otvorili oči a pomohli si uvedomiť kam patrím.

A to rozhodne nie medzi Vás!

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?